Bol štvrtok večer. Sedela som v ordinácii a prechádzala pacientske dotazníky.
Väčšina boli tie bežné. „Fyzioterapeut mi trochu uľavil." „Infiltrácia rýchlo prejde." „Zvládam to."
Potom som sa dostala k Máriinmu dotazníku. A spadlo mi srdce.
Napísala veľkými písmenami: „TAKTO UŽ NEMÔŽEM POKRAČOVAŤ."
Opisovala, ako sa budí o 3. ráno. Nechtiac sa pretočí na pravý bok. A bolesť jej berie dych.
Zostávala v tme. Bez pohybu. Stískala zuby. Nechcela znova zobudiť manžela v ten istý týždeň.
Nenávidela, že sa stala niekým, o koho sa treba starať.
Prestala sa umývať vlasy bez grimás. Zapínanie podprsenky vzadu sa stalo desaťminútovým procesom. Prestala brať svoju trojročnú vnučku Luciu do náručia, pretože zdvihnutie ramena jej posielalo ohnivý zášľah až po lakeť.
Mária mala 68 rokov. A cítila, že jej vlastné telo vyhlásilo vojnu.
Mária urobila VŠETKO, čo jej lekári prikázali. Desať sedení fyzioterapie cez zdravotnú poisťovňu. Ibuprofén s omeprazolom. Tri dávky infiltrácií kortikoidov. Fastum gél, Traumeel a Voltaren svedomito každú noc. Neoprénovú ramennú bandáž tri týždne.
Všetko. Nič jej nepomohlo dlhšie ako dva týždne.
A po tom všetkom aká bola odpoveď posledného traumatológa?
„Je to vek, Mária. Treba sa s tým naučiť žiť."
Dvadsať minút som pozerala na ten dotazník. A niečo vo mne sa zlomilo.